:::: MENU ::::

Tretí týždeň Expedície Afrika

Rally sa skončila. Posledné dva týždne sme nerobili nič iné len závodili, závodili a závodili. Nejedli sme, nepozerali okolo seba, takmer sme nespali, ale výsledok stál za tú námahu. Prišiel čas na zmenu.Aj skoro celý ďalší deň po skončení súťaže sme strávili v Bamaku, nie že by sme mali v pláne sa opaľovať a sedieť pri hotelovom bazéne, ale potrebovali sme si naplánovať ďalšiu cestu, a vybaviť víza do Burkina Faso, lebo doma sme to už nestihli. Ambasáda mala byť 400m vzdušnou čiarou od hotela. Nebola presne tam kde mala byť, ale našli sme. Horšie už bolo dohodnúť sa s úradníčkou, ktorá snáď nehovorila už ani po francúzsky. Boli dve možnosti buď sa zle vyspala, alebo bola taká odporná stále, typovali sme druhú možnosť, tá bola pri jej prístupe pravdepodobnejšia. Na pasy sme čakali asi 3 hodiny a to sme využili na dokúpenie zásob, hlavne vody, nejakých jogurtov a mlieka. Okrem toho sme márne hľadali banku – v hlavnom meste, ktorá by akceptovala našu medzinárodnú kartu. Našli sme veľa bánk, aj bankomatov, ale naša  MasterCard bola úplne nanič. Až po dlhom hľadaní sme našli jeden bankomat, kde sa nám nejakú čiastku vybrať predsa len podarilo. Malo to však háčik, čoskoro sme zistili, že podľa všetkého sme nevybrali peniaze raz, ale hneď trikrát, čo sa samozrejme odzrkadlilo na stave účtu. Riešime to doteraz, výsledok žiadny, iba čo sme pretelefonovali ďalší majland.

Vyzdvihli sme si víza a pomaly odchádzame z mesta do campu v Segou, kde sme boli predvčerom, ešte v rámci súťaže. Po ceste si vstupujeme do svedomia a zastavujeme sa v jednej z nespočetných lekární.  Kupujeme si antimalariká. Náš kamarát, lekár Fero z druhého auta ich odobril, tak sme si povedali: „Dobre, malária nás ani tento rok nedostane“.

Konečne sme si začali všímať aj miestnych ľudí a ich správanie a zvyky. Šoféri nemajú napríklad vôbec potrebu svietiť, samozrejme ani večer, cez deň ani nehovoriac. My, zvyknutí svietiť stále sme nakoniec rezignovali na svietenie cez deň, pretože neustále vyblikávanie a gestikulácie oproti idúcich áut nám začalo liezť na nervy. V noci teda nemajú dobrý zvyk svietiť, ale blikať pri stretnutí ľavou smerovkou a preblikovať diaľkovými, našou európskou odpoveďou bolo zapnutie šiestich prídavných svetiel a k tomu diaľkové a všetci sme boli spokojní. Po tejto svetelnej šou sme dorazili do kempu a konečne sa poriadne vyspali.

Ďalší deň ráno sme plní optimizmu, po dobrých raňajkách našli konečne po dvoch týždňoch veci

na rozdávanie deťom a colníkom, resp. ostatným s podobnou dávkou rozumu. Zároveň sme odložili do dební zimné bundy, ktoré nám doteraz padali na hlavu a zistili, že definitívne nemáme otvárač na konzervy a 2 obľúbené cd a vyrazili sme.

Mali sme namierené do mestečka Mopti, ešte stále v Mali. Ešte doma sme si plánovali, že si budeme kupovať pravé ovocie, rovno z Afriky. Popri ceste je nespočetné množstvo predavačov, avšak majú len škaredé ovocie, pre lepšiu predstavu: kúpte si banány, nechajte ich dva týždne ležať, najlepšie na slnku – tak zhruba vyzeralo všetko ovocie, a potom ešte obludné melóny, každý vážil asi 20kg – pokračovali sme bez ovocia… Keď sme poobede, za svetla dorazili do mesta nevychádzali sme z údivu, koľko hotelov a campov tu je na výber, za 20min, už sme si varili. Tak sme sa tešili, že sme vystrojili párty. Pečený lanšmít, zemiaková kaša a opečená cibuľka, skvelé. Nie ako pred rokom, keď sme po dvoch hodinách hľadania, našli akurát kláštor a spali na železných posteliach, povinne a bez výnimky, žiadne spanie vo vlastnom stane na aute.

Po prebudení a raňajkách sme sa vychystali na cestu, v pláne bolo Burkina Faso. Plánovali sme však ešte prehliadku Dogon Country, čo nám minulý rok nevyšlo podľa našich predstáv. Tento krát sa to podarilo a do oblastí povestných trpaslíkov, žijúcich v domčekoch vytesaných vysoko v skalách sme sa dostali ľahko. Mali sme dosť času pozrieť si krásnu panorámu pozdĺž obrovského skalného masívu a sledovať maličké domčeky a hádať, kto vlastne tam žil a prečo sú tieto obydlíčka tak neuveriteľne vysoko, keď dole, na zemi žijú miestni osadníci normálneho vzrastu. Všetko sme popozerali, pojazdili po piesku a psychicky sa chystali na prechod hranicami.  Po ceste stretávame španielsky pár s guidom, mali nejaký problém. Rozhodli sme sa pomôcť, až keď sme zbadali týchto Európanov. Mali dva defekty, aj iný rozmer pneu ako my, vyzeralo to pre nich dosť biedne. Nakoniec sme im pomohli aspoň fľašou vody a išli sme ďalej. Kontroly na hraniciach, dohromady ich bolo 6 sme zvládli rekordne rýchlo, za necelé dve hodiny. Úradníci na vstupe boli prívetiví, to bolo dobré znamenie. V ten večer sme dorazili do cieľa v Ouahigouya za tmy, ale mohli sme dokonca zastaviť pri ceste bez toho, aby dobehli všetky miestne deti a polovica dospelých a nakoniec sme spali zadarmo na mieste nejakého školiaceho strediska – neuveriteľné, asi zázrak. Mohli sme si navariť a vyspať sa v kľude.

Opäť kávička, raňajky, navariť kávu aj do termosky. Už by sme konečne videli radi aj nejaké zvieratá, samozrejme okrem tradičných kôz, somárov, kráv a šialených sliepok so samovražednými sklonmi. Začali sme vídavať pekné, murované guľaté domčeky a dokonca pracujúcich ľudí. Táto krajina nevyzerá tak chudobne ako tie doterajšie, asi tá práca má nejaký význam. Zjavne to pochopili aj miestni. Majú tu aj ako tak udržiavanú cestu, za ktorú vyberajú mýto, ja to malý poplatok, prispievame aj my a máme dobrý pocit, že sme spravili niečo pre rozvoj Burkina Faso.  Našli sme plánovaný camp Sabou Crocodile a zistili, že názov má opodstatnený. Bol 20m od jazera, na brehu ktorého sme videli ležať krokodíly. Naša prvá otázka teraz neznela tradične „combien coute“, teda koľko stojí nocľah, ale „danger“? Hneď nám vysvetlili dokonca anglicky, že nie sú nebezpečné, ale sami za nimi nemáme ísť, to nás však samozrejme ani nenapadlo. Naše stany na streche nemohli byť lepšie vymyslené. Večeru sme síce absolvovali dole, ale s očami na stopkách a čelovkami na hlave. Aj v tej tme sme videli somáre a malé prasiatka, ako sa idú napiť k jazeru a očakávali sme s nastraženými ušami zápasy vo vode. O chvíľu sa pokojne vracali domov, my sme ich počítali, či niekto nechýba, ale asi vedeli kam treba ísť, aby to prežili. My sme to nevedeli, tak sme poslušne večerali opodiaľ. A samozrejme aj spali.

Chystal sa zvierací deň, dohodli sme sa, že okolo 9.00 pôjdeme pozrieť krokodíly zblízka, pravdaže s domácimi. Išli ich kŕmiť, aby nemuseli zožrať nás, a my sme sa teda mohli pozerať, potom ich dokonca aj chytiť za chvost a nakoniec si aj sadnúť jednému na chrbát.  Neskôr sme ešte išli pozrieť ďalšiu skupinku krokodílov, dokopy ich tam je vraj okolo 200. Dožívajú sa až 140 rokov, jeden, ktorého sme videli mal okolo 100, v podstate tak aj vyzeral. Ľudia tu krokodíly nejedia, a krokodíly zase nechodia do osady. Ak sa také niečo stane, je to pre konkrétnu rodinu veľká pocta a robia oslavu. Keď niektorý zo starých krokodílov zdochne, koná sa pohreb a normálne ho pochovajú. Po prehliadke sme si museli ísť ešte povinne pozrieť obchodíky so suvenírmi nášho sprievodcu a jeho kamarátov, ale keďže bol fakt normálny a milý, tak sme išli. Na moju veľkú radosť som objavila ďalšieho sloníka do zbierky a vykšeftovala ho z pôvodných 25 Eur na 10EUR + 2 tričká, všetci sme boli spokojní.  V tento deň sme našli aj národný park Deux de Balés, mali tam byť slony, hrochy, a iné tvory. Žili tam, to sme vystopovali podľa udupanej vysokej trávy, polámaných stromčekov, obrovských stôp v blate a iných veľavravných pozostatkov. Aj tam určite niekde boli, len my sme boli zrejme vždy na inom mieste ako oni. Sklamane sme odišli smerom k ďalšiemu vytypovanému campu, v druhom najväčšom meste v Bobo Dioulasso. Našli sme perfektný malý camp, kde už boli ďalšie tri francúzske autá, sympatického recepčného, chladené miestne pivo a ako bonus sprchy. Nič viac nám ku šťastiu nechýbalo.

V sobotu 2.2. smerujeme do Guiney, chceli by sme prejsť aspoň jedny hranice, to znamená výstup z Burkiny a vstup opäť do Mali. Najlepšie by bolo prejsť už až do Guiney, ale absolvovať 12 hraničných kontrol za jeden deň nevyzerá reálne. Nakoniec je všetko inak. Druhé vozidlo, ktoré ide s nami potrebuje vymeniť ložisko, tak sme sa vybrali nájsť nejaký obchod s náhradnými dielmi. Niečo sme našli a po krátkej porade sa rozhodlo, že pre istotu sa hneď aj vymení a druhé ostane do rezervy. Z pôvodne neveľmi náročnej výmeny sa vykľul rébus, pretože africkí mechanici by aj mohli byť zruční, väčšina z nich však nie je a o náradí ani nehovoriac. Našťastie im velil skúsený Jozef, spolujazdec z tohto auta, takže to trvalo len štyri hodiny, inak by sme tam ostali asi štyri dni. My sme zatiaľ riešili všetko možné na internete, cez maily, hľadanie trajektov a „skypovanie“ s rodinou. Z prechodu hraníc teda nebolo nič, posunuli sme sa len o nejakých 100km bližšie. V dedine kde sme ostali pred zotmením, bola len jedna možnosť sa ubytovať. Bol to miestny hotel, ale podľa všetkých príznakov ho iste vlastnil Európan. Mohli sme spať nakoniec v hotelovej záhrade, za minimálny poplatok a dali sme si aj miestnu večeru.

Tento týždeň končíme v Janfolile, asi 20 km pred guinejskými hranicami. Prešli sme odvčera necelých 400km. Za hodinu sme prešli hranice do Mali. V Sikasso sme ešte aj tankovali, lebo Guinea nepatrí do stredoafrickej únie, čiže má aj inú menu a horko-ťažko nachádzame camp. Je opäť fajn, ale už by im niekto mohol poradiť, aby si dali na plot nejakú tabuľu, hoci aj maličkú s nápisom „campement“ alebo aspoň „aubergé“, možno by sa tu potom zastavilo viac ľudí….

Hlavne, že sme ho našli aspoň my teraz. Vyspíme sa a hurá do Guiney.

Ďalšiu časť zážitkov z cesty si prečítate čoskoro.